Ukrajina 2013
ДАЕШЬ КИЕВ
|
Začiatkom novembra, keď sa celé Slovensko pripravovalo na pripomenutie si pamiatky zosnulých, sme sa vybrali navštíviť našich východných susedov, aby sme si pripomenuli inú pamiatku - 70. výročie oslobodenia Kyjeva, hlavného mesta Ukrajiny. Ak nerátame Českú republiku, jednalo sa o naše prvé zahraničné vystúpenie. A keďže na Ukrajinu sa človek nedostane každý deň, rozhodol som sa túto cestu opísať z môjho pohľadu.
Celá cesta bola od začiatku takpovediac šitá horúcou ihlou a definitíva, že sa vôbec uskutoční padla až niekedy začiatkom týždňa. Naša cesta začala v stredu okolo polnoci, kedy sme s Martinom naskočili v Trnave na rýchlik, smer Michalovce. Na Slovensku začínali jesenné prázdniny a ľud migroval na sviatky domov na východ. To pre nás znamenalo maximálne plný vlak, kedy aj chodbička s rozšíreným priestorom na bicykle bola tak plná, že ani na zem sa nedalo sadnúť. Takto sme cestovali až po Žilinu, kedy sme s Martinom prebehli do iného vagónu, v ktorom už od Bratislavy cestoval Boris. Tu bola situácia už trochu priaznivejšia a tak sa cestovalo vo veselšej nálade. Niekde okolo Spišskej Novej Vsi sa nám poniektorým už aj ušli miesta na sedenie a aj dve, tri hodiny spánku.
Našou prvou prestupnou stanicou sa stali Michalovce, kde sa k nám pripojil Michal z KVH Čapajev. Odtiaľ sme cestovali autobusom až do Užgorodu. Prechod cez hranice bol hladký (aj pečiatka pribudla :), cesta trvala asi iba tri štvrte hodinu ale zároveň sme sa dostali aj do iného časového pásma. Prvý dojem z Užgorodu bol tak trochu kultúrny šok. Na prvý pohľad je to iná krajina. Na cestách nevalnej kvality (za naše výtlky môžeme byť ešte radi) vládol zmätok. Užgorodským cestám stále vládnu Lady, vyhráva však agresívnejší štýl jazdy a silnejší motor. Po chodníkoch ešte horšej kvality sme chodili ako jedni z mála, ostatní využívali paralelné vychodené chodníčky. Ľudia sú tu ako keby drsnejší voči sebe navzájom, nikto s vami nebude zachádzať v rukavičkách.
Kúpili sme si lístky na večerný vlak a vybrali sme sa do mesta. Času sme mali do večera dosť, prešli sme si centrum a ochutnali niektoré ukrajinské klasiky, ako napr. čebureky, čo je smažená kapsa, niečo ako veľký piroh plnený mäsom alebo niečím iným. Za zmienku stojí aj Kvas (nápoj s malým obsahom alkoholu), kaviár alebo sušené ryby. Tie som si obzvlášť zamiloval, hlavne kalamáre a slané ančovičky a keď som zistil, že okrem štandardných balení sa dajú kúpiť aj vážené, neváhal som a dostatočne som sa zásobil na celý zvyšok týždňa. Z pamiatok stojí za to vidieť pravoslávny chrám a hrad s múzeom. Bohužiaľ, miestnosť venovaná druhej svetovej vojne bola práve v čase našej návštevy zatvorená, celkovo samotné múzeum veľmi nezaujalo.
|
|
|
|
|
|
Večer sme už nasadli do nášho nočného vlaku do Kyjeva. Mali sme vyhradené spacie kupé pre nás štyroch. Štandard bol trochu nižší, ale po nasýtení sa ukrajinskými poživinami a po predchádzajúcom spánkovom deficite to nikomu neprekážalo a čoskoro sme pospali. Zaujímavosťou týchto vlakov je, že každý vagón mal svojho sprievodcu, ktorý sa staral o nočný pokoj, poriadok a iné potreby cestujúcich. V cene lístka bol totiž aj výborný čierny čaj, ktorý vám na požiadanie sprievodca doniesol až do kupé. Cesta do Kyjeva trvala vyše 15 hodín, našťastie som väčšinu z nej dokázal prespať. Okolo desiatej ráno na druhý deň (piatok) sme dorazili do ukrajinskej metropoly. Opäť sme mali dostatok času, tak sme si urobili prehliadku pre nás zaujímavých pamätihodností. Kyjev bol na prvý pohľad iný ako Užgorod, viac sa podobal na európske mestá, či už zástavbou, kvalitou ciest, ľuďmi alebo celkovým koloritom. V Užgorode boli ľudia jednoduchí, ženy sa veľmi nelíčili ani nefintili a muži sa dali zaradiť do niekoľko málo typov, ktoré by som pracovne nazval Steklovata (https://www.youtube.com/watch?v=a_rmLmrCv6E). Naopak v Kyjeve som ešte asi nevidel toľko pekných žien v jednom meste. Tak isto mužský genofond bol podstatne pestrejší. Kyjev sa európskym mestám približuje aj škálou nám známych obchodných značiek. Čo ma milo prekvapilo bolo, že na každom rohu bolo vidieť, že mesto sa poctivo pripravuje na výročie svojho oslobodenia.
To, že na Ukrajine je lacno je všeobecný fakt. Ale úprimne ma šokoval systém miestnej dopravy, konkrétne kyjevské metro. To funguje tak, že po vhodení zakúpeného žetónu do turniketu môžete jazdiť krížom-krážom po Kyjeve, až kým neopustíte priestor niektorej stanice. A tento žetón stojí 2 hrivny, čo je v prepočte smiešnych necelých 20 centov. Metro premáva hlboko v podzemí, do stanice sa dostanete takmer dvojminútovou jazdou eskalátorom.
|
|
|
|
|
Našou prvou povinnou zastávkou bolo múzeum Veľkej vlasteneckej vojny. Obrovský areál múzea obsahuje niekoľko monumentálnych pamätníkov, z ktorých dominuje ženská socha Matka vlasti so vztýčeným mečom a štítom (meria 102 metrov, čo znamená že je vyššia ako newyorská Socha slobody). V areáli je aj rozsiahly vozopark a taktiež múzeum iných vojnových konfliktov, ktorých sa Ukrajina ako súčasť ZSSR zúčastnila (Afganistan a pod.) Samotné múzeum VVV bolo v čase našej návštevy vďaka výročiu plné návštevníkov a rôznych delegácií. Vo veľkých výstavných miestnostiach vládne skôr ponurá atmosféra a na moje sklamanie veľký počet exponátov dopĺňajú iba popisky v azbuke. Nájde sa tu však aj zmienka o slovenskom kapitánovi Nálepkovi.
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Ďalšou zastávkou bol nádherný pravoslávny kláštorný komplex Pečerská Lavra (v preklade jaskynný kláštor). Tento kláštor sa okrem iného spomína aj v súvislosti s nevydareným atentátom na Jozefa Tisa počas jeho návštevy v roku 1941 (https://www.youtube.com/watch?v=oAkVN0p_jNs). Celý komplex bol počas vojny značne poškodený, ale po vojne bol zrekonštruovaný do súčasnej podoby, v ktorej láka návštevníkov z celého sveta.
|
|
|
|
|
|
|
Ďalej naše kroky videli k pamätníku neznámeho vojaka odkiaľ sme sa s menšími zastávkami pobrali do samotného centra mesta na Námestie nezávislosti, ktoré je v týchto dňoch skôr neslávne známe masovými demonštráciami. Na Chreščatyku, hlavnej kyjevskej ulici sme doplnili zásoby a konečne sme sa pobrali do vojenského tábora mimo centrum mesta.
|
|
|
|
Tam sme dorazili už za tmy, preto nám sprievod účastníka z nemeckého tábora prišiel celkom vhod. Po registrácii na bráne sme sa zložili v už postavenom priestornom stane, ktorý sme obývali spolu s ďalšími spolubojovníkmi spoza rieky Moravy. Napriek tomu, že tábor ešte v piatok večer nemal mnoho obyvateľov, uchvátil ma od prvej chvíle. Stanov, ako bol ten „náš“ tam bolo vyše 30, čo nemáte šancu vidieť nikde v Česko - Slovensku. A keď sa na druhý deň aj zaplnili, to už bolo na čo pozerať. Nástup červenoarmejcov bol naozaj mohutný, každý poslúchal svoju pridelenú veliteľskú autoritu, od ktorej sa šírila väčšina potrebných informácií. V sobotu poobede bol na programe nácvik ukážky. Ten bol trochu zmätočný, dostávali sa k nám meniace sa a protichodné informácie a tak sme si nemohli byť istí takmer ničím až do ostrej akcie v nedeľu. S našimi protivníkmi sme sa stretli iba počas nácviku a potom až v nedeľu v boji, inak boli naše tábory oddelené. S večerom a nocou prišla do tábora zábava, kultúrny program a bratanie sa so súdruhmi. Spievalo sa, tancovalo a recitovalo, ako v skutočnom frontovom divadle. Pri bráne sa každú hodinu striedala stráž, do ktorej som sa pred polnocou dobrovoľne prihlásil. Na moje prvotné potešenie tam som mnou bola jedna mladá Ukrajinka a Ruska. Čoskoro sa však ukázalo, že ani jedna neovláda anglický či nemecký jazyk, čo ma vzhľadom na ich mladistvý vzhľad mierne zaskočilo a sklamalo, pretože ja po rusky tiež neviem a tak sme si veľmi nepokecali.
V nedeľu nás čakal hlavný bod programu, samotná rekonštrukcia oslobodenia Kyjeva. Celé to bolo - jedným slovom - veľkolepé. Tak ako pred 70 rokmi, tak aj rekonštrukcie sa zúčastnilo niekoľko desiatok Čechoslovákov ako príslušníkov 1. československej samostatnej brigády v ZSSR (tzv. Svobodovci). Tí spolu s vojakmi Červenej armády v niekoľkých vlnách prekonali tok Desenky na člnoch a pltiach a vylodili sa na pláži, odkiaľ neskôr mohutným útokom dobili nepriateľské pozície. Do toho všetkého prebiehal nad našimi hlavami letecký súboj, ozývala sa streľba protilietadlových kanónov, mohutné výbuchy, pri ktorých sa chvela zem, delostrelectvo, tanky, kozáci na koňoch, plameňomety... Bolo to masové! Pri prebiehaní z jedného krytu do druhého som sám musel kľučkovať medzi spolubojovníkmi. Bojisko bol rozsiahle vrátane vybudovaných zákopových systémov, pri postupe vpred som vnímal len jeho obmedzenú časť a niektorú techniku som videl až dodatočne z fotiek a videí. Diváci boli neskutoční, ukážku prežívali spolu s nami a hnali nás pokrikmi vpred na nepriateľa. Po skončení rekonštrukcie bojisko zaplnili desiatky tisíc divákov, informácie sa rôznia, ale zaznamenal som počty od 40 do 100 tisíc divákov! Bojujúcich účastníkov bolo cirka 1000! Neskutočné, nezabudnuteľné. Celé podujatie vo mne zanechalo obrovský dojem, aký by som doma ťažko hľadal. Ak by som sa mal ako účastník zúčastniť iba jedného podujatia za rok, tak by som si určite vybral Ukrajinu. Miestne kluby to fakt vedia!
|
|
Nikomu sa nič nestalo a tak sme sa vybrali konečne na dlhú cestu domov. Na spiatočnej ceste sme sa rozhodli vyskúšať lacnejšiu alternatívu v cestovaní vlakom, kedy
sme nemali vlastné spacie kupé, ale vagón pozostával z niekoľkých otvorených buniek s ležadlami, medzi ktorými sa dalo voľne prechádzať. Za menej peňazí, menej
muziky, čo sme pocítili aj na vlastnej koži od nedýchateľného vzduchu, cez rušenie od spolucestujúcich až po krádež vetrovky. Stačilo raz, neodporúčam. Ceny
cestovného sú tak isto na oveľa prijateľnejšej úrovni ako u nás, aj keď ide o trochu horší štandard. Veď za cenu študentského (!) lístka naprieč našou republikou
som na Ukrajine precestoval za plné cestovné takmer dvojnásobnú vzdialenosť. Napriek rôznym komplikáciám sme však všetci šťastlivo dorazili domov živí a zdraví a
tešíme sa na ďalšiu podobnú cestu.
Lukáš
Niekoľko poznámok od Borisa k rekonštrukcií bojov o Kyjev 1943 (november 2013).
|
S odstupom času mi príde vhodné krátko zhodnotiť neskorojesennú rekonštrukciu oslobodzovacích bojov o hlavné mesto Ukrajiny. Okolnostiam cesty a pobytu sa dostatočne venuje vo svojom článku Lukáš, nebudem ich tu hlbšie rozoberať . Snáď len 4 poznámky:
1. Rekonštrukcia oslobodzovacích bojov o Kyjev z roku 1943, usporiadaná ukrajinským klubom vojenskej histórie za podpory viacerých subjektov zobrazovala výsek útočnej operácie Červenej armády a jej spojencov, ktorej úlohou bolo násilne prekročiť mohutnú ukrajinskú rieku Dneper, obkľúčiť a obsadiť hlavné mesto Ukrajiny a získať ďalšie predmostia na úspešné rozvíjanie útokov na pravobrežnej Ukrajine. V prípade priaznivého priebehu operácie tiež prerušiť životne dôležité nemecké zásobovacie železničné trasy v smere západ-východ a obkľúčiť hlavné sily Skupiny armád Juh, stojace v obrane. Boje zobrazované v rekonštrukcií spadali do obdobia prvého novembrového týždňa roku 1943, keď sa Červenej armáde po počiatočnom rozpačitom priebehu operácie podarilo pomerne rýchlo obsadiť najväčšie Nemcami dobyté mesto na východnom fronte - Kyjev. Zaujímavé je, že oslobodzovacích bojov sa zúčastnila 1. československá samostatná brigáda (vtedajšia čs. vojenská jednotka na východnom fronte) a to tak úspešne, že sa do strategicky dôležitých častí Kyjeva prebojovala dokonca pred Sovietmi. Niektorí jej príslušníci dostali za udatnosť najvyššie sovietske vyznamenanie – hviezdu Hrdinu Sovietskeho zväzu. Približne 1000 účastníkov – členov klubov vojenskej histórie sa desiatkam tisíc divákov za bohatého použitia leteckej, pozemnej a lodnej techniky a za mohutného dunenia pyrotechniky pokúsilo priblížiť fragmenty bojov, vrátane nesmierne príťažlivého násilného prekročenia širokej rieky na pltiach, pramiciach, člnoch a bárkach. Zážitok to bol fantastický, ťažko všetko plasticky opísať, na internete si treba pohľadať bohatý filmový a fotografický materiál z podujatia.
2. Ukrajina svojím rázom, mentalitou obyvateľstva a zhmotnenou históriou (budovy, pamätníky, cesty) je dnes transformovaná do podoby, aká sa nám pri cestovaní a pobyte javí ako svojská. Kto tam nebol a nemá skúsenosť, môže mať tu, za monitorom alebo obrazovkou falošné predstavy. Kto je tam po prvý krát a “západný” vzor fungovania krajiny a obyvateľstva považuje za štandard, zažije menší kultúrny šok. Veľa závisí aj od toho, čo človek od cesty a pobytu očakáva a ako sa sám nastaví v hlave pri spracovávaní zážitkov. Krajina v mestách pôsobí dosť “západne”, vidiek vás zavedie do starších čias. Netreba sa ale vôbec obávať, nielen na mňa Ukrajina pôsobí skôr zaujímavo, príťažlivo než odpudivo, socialisticky.
3. Po návrate z podujatia som si uvedomil, že ľudia zo SR a ČR, ktorí hodnotia tamojšiu krajinu, ľudí a tiež tam realizované rekonštrukcie bojov, prípadne hodnotia “východných” reenactorov, sediac pritom za PC v strednej Európe, sú často v hodnotení “mimo misy”. Nemajú priamy zážitok, nedokážu to dostatočne správne zhodnotiť. Ďalšou príčinou deformovaného pohľadu na ukrajinské rekonštrukcie bojov je sebastrednosť stredoeurópskych “hodnotiteľov”. Považujú “svoje, naše” rekonštrukcie za vzor, muster, príde im zaťažko uznať zreteľné kvality druhých podujatí. Čiže ide o emocionálny pohľad a nie rozumové zhodnotenie. Zrejme aj toto zohralo svoju rolu v hodnoteniach tejto rekonštrukcie, ktoré sa po nej objavili na sociálnych sieťach a reenactorských fórach. Ale napríklad aj priamo od účastníkov podujatia zo strednej Európy sme zaznamenali “zvlášte” názory – akési silené hľadanie chýb za každú cenu, prípadne zľahčovanie zjavných kvalít tejto akcie. Ostáva sa zamyslieť nad motiváciou ich kritiky. Ehm-ehm po prvé. Kritika sa napríklad zameriavala na údajné nadmerné požívanie alkoholu. Humorne a účelovo to vyznie najmä v tom ohľade, že s klubmi, z ktorých pochádzajú kritici máme svoje skúsenosti počas večerov pred a po bojovke v našich končinách, ich správanie sa ničím nelíši od toho ukrajinského. Teda ehm-ehm po druhé (funguje tu zrejme tzv. dvojitý meter). Predstava večne opitého, tackajúceho “ruského” mužika sa zrejme zahniezdila v mysliach kritikov príliš hlboko. Holt, právo na názor má samozrejme každý. Za RKKA stranu môžem napísať to, čo som zažil: večer pred ukážkou zábavu bez excesov, dokonca program frontového divadla za účasti veľkej časti jednotiek RKKA. V ukážke som videl vzorné plnenie povinností a tie ich nástupy RKKA jednotiek s disciplínou a dynamickým programom im môžeme len a len závidieť.
4. Moje hodnotenie zhrniem nasledovne: jednalo sa o mohutnú a v podstate jedinečnú akciu – na porovnanie najväčšie akcie v SR a ČR sú rozsahom účastníkov, vojenskej techniky, úpravy bojiska a použitej pyrotechniky 3-4 krát menšie. Objektívne, je to proste pri porovnávaní vyčísliteľné. Kvalita reenactorov (ústroj a herecký prejav) sa rôzni: niektoré chyby v ústroji sú také isté ako na niektorých našich, stredoeurópskych podujatiach, dokonca aj na RKKA strane (čo ma mierne sklamalo). Čakal som, že to tam bude “vyčistené”. Na druhej strane sme zažili množstvo špičkovo vystrojených RKKA klubov, snáď budeme tam kde oni o takých 5 rokov. O ich hereckom, autentickom prejave na RKKA strane netreba pochybovať, ťažko niekto lepšie znázorní Červenoarmejca než samotný občan bývalých republík ZSSR. Na nemeckej strane je pre mňa hodnotiť ťažšie. Dal som na názory niektorých “Nemcov” z českého a slovenského reenactmentu a vyšlo to asi nasledovne – priemer autenticity sa pohybuje o niečo nižšie než u nás. Naopak - vôľa po dobovom živote, ich odolnosť pri dobovom táborení je tam vyššia než u nás. Výstrojne sú tam dobre vystrojené nemecké kluby, ale aj jasní “Pačuánci”, a štandart, po spriemerovaní je zrejme nižší než u nás. Sklamaný som pravdupovediac s nedotiahnutím niektorých vecí v ukážke: povojnové rekvizity, použitá povojnová hracia technika (aj keď na ňu nebol dávaný dôraz a organizátori ju vedome tlačili do pozadia) – ale toto sa už nestáva ani na stredoeurópskych “priemerných” podujatiach. Scenáristicky išlo každopádne o dobre nastavené podujatie s vhodne zvolenými čiastkovými scénkami. Odozva u divákov obrovská, na Ukrajine tým diváci žijú a milujú vás ako skutočného osloboditeľa, cítite sa po boji ako celebrita. Organizačne spoľahlivá akcia, Ukrajinci to vedia a zároveň cítiť, že organizujú s podporou štátu a armády.
Na záver, napriek niektorým (menším) chybám podujatia súhlasím s Lukášovými slovami: “Ak by som sa mal ako účastník zúčastniť iba jedného podujatia za rok, tak by
som si určite vybral Ukrajinu.”
Boris
Ďalšie foto tu:
http://aktualne.centrum.cz/zahranici/fotogalerie/2013/11/04/osvobozeni-kyjeva-2-svetova-valka/
http://www.mocr.army.cz/informacni-servis/zpravodajstvi/od-boju-o-kyjev-uplynulo-uz-sedmdesat-let-a-stale-si-mame-co-rici-91117/#images
http://www.ceskatelevize.cz/ct24/domaci/249021-pechota-tanky-i-kozacka-jizda-u-kyjeva-dnes-jako-pred-70-lety/