Rudolf Viest
|
Rudolf Viest
Armádny generál Rudolf Viest sa narodil 24. septembra 1890 v Revúcej. V tomto meste, v ktorom chodieval do evanjelickej
ľudovej a potom i do meštianskej školy, sa žilo čulým národným životom aj preto, lebo v roku 1862 tu bolo založené prvé slovenské
gymnázium. Viestovci patrili medzi rod.iny, ktoré sa podieľali na pestovaní národnej kultúry a slovenského národného povedomia aj v
časoch silnej maďarizácie. Najstarší brat Ivan skončil techniku v Budapešti a tam sa i zamestnal. Po smrti otca sa za ním v roku
1905 celá rod.ina presťahovala, aby s jeho pomocou mohli študovať aj ostatní súrodenci. Ich domácnosť sa stala miestom stretnutí a
schôdzok slovenských študentov, najmä vysokoškolákov, ktorým prenajímali izbu. Okrem iných patrili k nim Vladimír Daxner, František
Votruba, Juraj Tvarožek, bratia Slávikovej a ďalší.
Rudolf Viest absolvoval v maďarskej metropole v roku 1909 Vyššiu priemyselnú školu.
|
Po krátkom zamestnaní bol ako dobrovoľník povolaný 1. októbra 1911 do jednoročnej vojenskej služby, ktorú si odslúžil u 7. pešieho pluku v Štajerskom Hradci. Po vyhlásení všeobecnej mobilizácie nastúpil 1. augusta 1914 na výkon vojenskej služby v piatom pešom pluku rakúsko-uhorskej armády a vo funkcii veliteľa čaty ho odvelili na front. V rakúsko-uhorskej armáde dlho nebojoval, lebo už 24. novembra 1914 bol zajatý pri Krakove. V auguste 1915 sa prihlásil do srbskej armády, s ktorou bojoval pri Dobrudži. V boji bol ranený a po vyliečení v Odese odišiel znova ako veliteľ roty v hodnosti podporučíka so srbským plukom na front.
Formovanie československých vojenských jednotiek v Rusku znamenalo pre podporučíka Viesta novú kapitolu v jeho vojenskom živote. Na vlastnú žiadosť bol preložený do právomoci komisie pre formovanie československých vojsk v Rusku a zostal v kádri dôstojníkov pre československú armádu v Belgorode. Podieľal sa na nábore do československých légií v Rusku, s ktorými prešiel Sibír. V roku 1918 sa stáva Viest veliteľom 12. roty 7.streleckého Tatranského pluku. V priebehu sibírskej anabázy bojuje proti boľševickým jednotkám pri Kunhutu, Popovom, Polevom a Suchom Logu. V roku 1919 bol vymenovaný za veliteľa československého tábora pre Slovákov v Irkutskú. Po rozpustení tábora je menovaný veliteľom práporu, pomocníkom veliteľa pluku a zástupcom veliteľa 12. streleckého pluku M. R. Štefánika. Viest sa ešte vo februári roku 1920 zúčastnil bojov pri Nure a Azaji. V roku 1920 sa cez Japonsko, Kanadu a USA vrátil do vlasti, do novovytvorenej Československej republiky, ako veliteľ pluku v hodnosti majora.
|
Dňa 1. januára 1921 bol prijatý do československej armády ako dôstojník z povolania. V armáde pôsobil ako dôstojník a neskôr zastával v generálnom štábe významné funkcie. Po absolvovaní kurzu Vysokej válečnej školy ako dôstojník generálneho štábu zastával dôležité vojensko-diplomatické, vysoké štábne a veliteľské funkcie. Jeho rozvážna povaha, vojenské vedomosti, všeobecný rozhľad, znalosť cudzích jazykov a jednoznačná československá orientácia mu dávali na to predpoklady. Pracoval na československom veľvyslanectve v Budapešti, v rokoch 1925-1929 bol vojenským atašé vo Varšave. V roku 1931 ako plukovník československej armády prevzal velenie pešieho pluku 23 amerických Slovákov v Trnave, neskôr od októbra bol náčelníkom štábu Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave. Dňa 1. júla 1933 bol povýšený na brigádneho generála. V tom čase bol v československej armáde jediným Slovákom, ktorý dosiahol túto hodnosť. V roku 1934 ho vymenovali za veliteľa brigády vo Vysokom Mýte. 1935-36 vykonával funkciu veliteľa 1. pešej divízie v Prahe a zároveň bol veliteľom pražskej posádky. 1936-37 bol zástupcom veliteľa I. zboru v Prahe, 1937-38 veliteľom VI. zboru v Košiciach. Od 1. januára 1938 bol povýšený na divízneho generála.
Mobilizácia v septembri 1938 zastihla gen. Viesta v Košiciach, kde bol od 1. decembra 1937 zástupcom veliteľa VI. zboru. Správa o mníchovskom diktáte ho zastihla 30. septembra 1938, keď na základe rozkazu sa presunul cez České Budějovice do Soběslavi, kde bolo neskôr určené veliteľstvo jeho zboru. Začiatkom októbra ho povolali do Prahy, kde ho určili za vojenského delegáta do delimitačnej československo-maďarskej komisie. Po rokovaniach 9. až 13. októbra 1938 komisia nedospela k nijakej dohode. O nových slovensko-maďarských hraniciach a odstúpení južného Slovenska horthyovskému Maďarsku bolo rozhodnuté na viedenskej arbitráži.
Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu bolo pre generála Viesta ťažkým vojenským i osobným úderom. Spolu s Jankom Jesenským,
Jozefom Gregorom Tajovským a ďalšími československými legionármi napísali slovenskému snemu memorandum, v ktorom protestovali proti
odtrhnutiu Slovenska od Čiech a varovali pred istými následkami. Krajinskému snemu ho odovzdali 14. marca 1939. Generál Viest vedel,
že toto vyhlásenie jedenástich významných slovenských kultúrnych a vojenských predstaviteľov nebude mať vplyv na ďalší osud Slovenska,
lebo o ňom bolo rozhodnuté už v Berlíne. Bol však presvedčený o svojej povinnosti vyjadriť svoj osobný a občiansky postoj k týmto
závažným udalostiam. Žiadosť o odchod do výslužby podal 8. apríla 1939, ale minister obrany Ferdinand Čatloš si zrejme uvedomoval,
že najskúsenejšieho Slováka z predmníchovskej armády nemôže postrádať, preto jeho žiadosti nevyhovel. Div. gen. R. Viest sa stal
generálnym inšpektorom slovenskej armády. Od polovice mája 1939 spolu s F. čatlošom boli dvaja generáli I. triedy v slovenskej
armáde. Ako člen slovensko – maďarskej delimitačnej komisie v auguste 1939 sa nevrátil z rokovania v Budapešti, 3. septembra 1939
odišiel do Bukurešti, odtiaľ cez Juhosláviu do Paríža.
V liste rod.ine, v ktorom vysvetľuje dôvody svojho odchodu, okrem iného píše: „Po dlhom a ťažkom duševnom boji rozhodol som sa ku
kroku, ktorý znamená začiatok novej kapitoly môjho života ... Je možné, že budem prehlásený za dezertéra, že bude na mňa kydaná
všemožná hana, ako na zradcu, zbabelca, zbeha atď. Odpusťte mi, jestli nepriamo aj Vás sa to dotkne, ale prisahám, že nie zrada na
národe, ale naopak oddanosť a láska k nemu ma ženie ta, odkiaľ podľa môjho presvedčenia jedine mu kynie spása a lepšia budúcnosť."
|
|
Vo Francúzsku |
Po príchode do Francúzska nadviazal kontakty s československými emigrantskými kruhmi, predovšetkým so skupinou bývalého prezidenta Beneša. Po vytvorení Národného výboru v Paríži stal sa jeho členom. Vo Francúzsku sa vytvorila československá vojenská jednotka, do ktorej sa prihlásilo asi 7 000 československých občanov tam žijúcich. Dňa 15. januára 1940 prevzal generál Viest velenie nad pozemným vojskom, z ktorého bola vytvorená I. čs. divízia vo Francúzsku. 14.6.1940 velenie divízie pre chorobu odovzdal a loďou priplával do Anglicka. Dňa 10. júla 1940 bol už v Londýne, kde sa zišli predstavitelia československého zahraničného odboja u prezidenta Beneša. Po rokovaniach s britskou vládou a predbežnej dohode z 22. júla 1940 bola v Londýne vytvorená čs. dočasná vláda na čele s prezidentom Benešom, v ktorej bol Viest od 23.7. štátnym tajomníkom. 12. októbra 1940 bol menovaný členom Štátnej rady a dekrétom prezidenta Beneša sa stal štátnym ministrom. V rokoch 1941 – 44 pracoval v najvyšších čs. zahraničných orgánoch, od 8.5.1942 bol zástupcom ministra národnej obrany. Podieľal sa na prijatí opatrení v súvislosti s organizovaním čs. zahraničných jednotiek, zúčastňoval sa na zasadnutiach vlády, Štátnej rady. K mnohým zahranično – politický i vojenským otázkam zaujal postoj aj v rozhlasovom vysielaní pre Československo z Londýna. 28. marca 1942 na Slovensku bol v neprítomnosti pozbavený slovenského štátneho občianstva a odsúdený na trest smrti povrazom.
|
|
Exilová vláda v Londýne. Zľava doprava: |
Od 20. júna 1944 bol zástupcom česko-slovenského vládneho delegáta pre oslobodené územie. Od 22.8.1944 bol členom delegácie
londýnskej čs. vlády na rokovaní v Moskve. Tam ho zastihla správa o vypuknutí SNP. Na návrh ministra národnej obrany zo 6.9.1944 ho
prezident Beneš 19.9.1944 menoval veliteľom 1. čs. armády. Na Slovensko priletel v noci zo 6. na 7. októbra 1944 z Moskvy s časťou
2. československej paradesantnej brigády. Prevzal velenie I. čs. armády na Slovensku od generála Jána Goliana a zároveň sa stal
predsedom Rady na obranu Slovenska. Na druhý deň ráno v Slobodnom slovenskom vysielači predniesol rozhlasový prejav, ktorý adresoval
dôstojníkom, poddôstojníkom a vojakom československej armády. Okrem iného povedal:
„Správne ste pochopili, že nastala dejinná chvíľa zúčtovať s naším odvekým nepriateľom. Váš obranný boj za oslobodenie našej
vlasti má historický význam a sleduje ho s uznaním celý svet. Dnes je každému jasné, že útočiace Nemecko vojnu prehralo. Spoločným
úsilím nášho domáceho a zahraničného vojska dosiahneme víťazstvo a naša sloboda nezahynie, ale zosilnie.
... Vojaci! Nikdy v celej histórii slovenského národa nemali sme takú príležitosť dokázať sebe i svetu, že sme hodní slobody a že za ňu
žiť i umierať chceme a vieme."
|
|
Viest v Londýne spoločne s prezidentom |
Tri týždne stál na čele hrdinsky bojujúcich povstaleckých vojsk. Hneď po jeho príchode sa v dňoch 8.-12.10.1944 odohrala úspešná
povstalecká ofenzíva v úseku III. taktickej skupiny, aj za účasti 2. paradesantnej brigády, keď sa dočasne podarilo zatlačiť
nemecké vojská a získať späť niektoré obce. 13. októbra 1944 bol kooptovaný za člena SNR.
Stál na čele povstaleckej armády, ktorá v tom čase už musela čeliť obrovskej prevahe nepriateľa najmä po 18.októbri 1944, keď sa
začal nemecký generálny útok. Po odchode do hôr vydal div. gen. R. Viest v noci z 27. na 28. októbra 1944 zvláštny operačný rozkaz
o prechode na partizánsky spôsob boja, v ktorom nariadil prechod a vymedzil priestor činnosti pre jednotlivé taktické skupiny:
„Veliteľ čs. armády oznamuje, že boj za slobodu Slovenska a celej Čs. republiky sa vedie ďalej a bude pokračovať do víťazného konca."
Tento rozkaz sa však v situácii, keď neexistovalo spojenie štábov s podriadenými jednotkami, nemohol dostať k adresátom.
28. októbra 1944 div. gen. R. Viest spolu s brig. gen. J. Golianom a ďalšími dôstojníkmi v sprievode Vysokoškolského strážneho oddielu (VŠO) opustili Športhotel na Donovaloch. Niekoľko dní pochodovali za nesmierneho vypätia síl. Ťažký a namáhavý pochod cez pohorie Poľany a po úbočiach Prašivej najhoršie znášal 54-ročný generál Viest. Jeho zdravotný stav bol zlý, trpel trombózou dolných končatín, s ktorou sa trápil už vo Francúzsku v roku 1940. 2. novembra 1944 sa generáli Viest a Golian spolu so skupinou vojakov dostali do Pohronského Bukovca, kde našli úkryt. V tejto obci boli napokon povstaleckí generáli zajatí. Oboch eskortovali do Banskej Bystrice, neskôr do Bratislavy, kde boli vypočúvaní. Odtiaľ ich 10. novembra 1944 previezli do Viedne a ešte v ten istý deň do Berlína. Okolnosti smrti gen. R. Viesta dodnes nie sú objasnené.
|
V roku 1946 bol povýšený do hodnosti arm. gen. in memoriam a po vojne dostal vyznamenania in memoriam: Československý vojnový kríž 1939 (1945), Rad SNP I. tr. (1945), Rad červenej zástavy (1969) a rôzne pamätné medaily a odznaky. Po roku 1989 dostal Rad M. R. Štefánika III. tr. (1991) a od prezidenta SR Michala Kováča Vojenský rad Ľudovíta Štúra I. tr. (1995). 15. decembra 2000 bol priznaný mechanizovanej brigáde v Prešove čestný názov Mechanizovaná brigáda gen Rudolfa Viesta. Na rodnom dome R. Viesta v Revúcej odhalili 28. augusta 2007 pamätnú bustu.
Zdroje:
PhDr. František CSÉVELAY, CSc.: Martýr boja za slobodu. In: Obrana, XV., 5/2007, s.29
http://sk.wikipedia.org
Dušan Dubovský - Revúca kolíska slovenského stredného školstva
www.muzeumsnp.sk
www.jamd.com
www.vhu.cz