Ján Golian

Ján Golian (1906 – 1945), krycím menom Ley, Gama

Narodil sa 26. januára 1906 v Dombóvári v župe Tolná (Maďarsko) v rod.ine robotníka Rudolfa (z Veľkých Šurian) a jeho ženy Gizely (z Komjatíc), rodenej Nagyovej. Rané detstvo prežil v maďarskom Dombováre. Neskôr po zhoršení sociálnych pomerov sa vrátil s rodičmi späť na Slovensko do Poľného Kesova, neskôr do Urmína, kde začal navštevovať školu. Nakoniec sa rod.ina usadila v Trnoveci nad Váhom, kde jeho rodičia žili až do konca svojho života. Mal 9 súrodencov. Absolvoval Ľudovú školu v Bojnej a Vyššiu priemyselnú školu strojnícku v Bratislave. Keďže štúdium na Vysokej škole technickej v Brne presahovalo Golianove finančné možnosti, rozhodol sa nastúpiť na Vojenskú akadémia v Hraniciach na Morave, kde bolo štúdium zdarma. Tú ukončil v roku 1927 ako poručík delostrelectva.

Medzi jeho záľuby patrila jazda na koni, ktorú si ako delostrelec mohol vychutnávať do sýtosti, dokonca aj závodne. Po úspešnom zavŕšení viacerých zdokonaľovacích kurzov v marci 1937 bol prijatý na Vysokú válečnú školu(VŠV), ktorej 1. a 2. ročník skončil v máji 1938 a bol pridelený do 10. divízie v Banskej Bystrici. Vzhľadom na medzinárodnú situáciu 3. ročník VŠV nedokončil a bol natrvalo pridelený do 10. divízie, kde od 2. októbra 1938 v hodnosti kapitána vykonával funkciu prednostu 2. oddelenia štábu divízie v Krupine.
Po vzniku Slovenského štátu v hodnosti kpt. delostrelectva bol zaradený do veliteľstva 1. divízie v Trenčíne ako prednosta 3. oddelenia. Patril k 13 dôstojníkom bývalej čs. armády, ktorí boli 15.12.1939 preradení do výberovej kategórie dôstojníkov generálneho štábu ako stotník generálneho štábu. Dňa 1.7.1940 ho povýšili na mjr. gšt.. Rozhodnutím veliteľa 1. divízie Veliteľstva pozemného vojska z 15.10.1940 bol určený do leteckej školy v Trenčíne ako mimoriadny profesor na vyučovanie všeobecnej taktiky zbraní.

V roku 1941 zastával rôzne štábne funkcie v rámci 1. divízie (prednosta 3. odd. štábu, prednosta mobilizačného, organizačného oddelenia, potom druhého dôstojníka štábu veliteľstva 1. divízie). V rokoch 1941 – 43 sa viackrát zúčastnil poľného ťaženia slovenskej armády na východnom fronte s Rýchlou divíziou. 1. januára 1943 bol povýšený na pplk. gšt. V roku 1943 robil náčelníka štábu generálovi II.tr. Štefanovi Jurechovi a plk. pech. Pavlovi Kunovi. Hoci bol vždy spoľahlivou „pravou rukou“ veliteľa divízie, pozoroval aj dopad vedenia vojny na príslušníkov slovenskej armády. Pplk. gšt. Ján Golian sa vrátil v 2. polovici roku 1943 z východného frontu. Rozkazom ministra NO gen. F. Čatloša bol 19. 12. 1943 Golian ustanovený za náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska (VPV). Golian bol Nemcami považovaný za čechoslovakistu a navyše mal Češku za ženu. Počas pôsobenia v Trenčíne, už pred rokom 1943 ale najmä v druhej polovici roka 1943 zabezpečoval s okruhom najbližších spolupracovníkov tranzit českých d ôstojníkov a iných utečencov z Protektorátu Čechy a Morava cez Maďarsko na západ a poskytoval rôzne dôverné informácie pre čs. exil a zahraničný odboj v Londýne.

Na požiadanie vojenskej odbojovej skupiny vypracoval plán ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády, ktorý bol začiatkom roku 1944 zaslaný do Londýna. Dňa 23. marca 1944 bol Golian londýnskym Ministerstvom národnej obrany a E. Benešom dočasne poverený vedením antifašistických vojenských akcií na Slovensku. Po viacerých prípravných rokovaniach (často v jeho byte) aj po dohode s ilegálnym vedením KSS ho tou istou úlohou poverilo 27. apríla 1944 aj vedenie ilegálnej SNR. Prijal politický program SNR (takzvanú Vianočnú dohodu) a podmienku výlučnej spolupráce so SNR. SNR ďalej Golianovi uložila nadviazať styky s už existujúcimi partizánskymi jednotkami na strednom a východnom Slovensku a všestranne – najmä zbraňami a muníciou – ich podporovať. 30. apríla 1944 bol po porade predstaviteľov SNR vymenovaný za veliteľa Vojenského ústredia SNR. Naďalej však udržiaval styk s domácim občianskym odbojom, prakticky nerozhodne balansoval medzi SNR a Šrobárovou skupinou. Vo vojenských prípravách SNP podliehal vplyvu koncepcie londýnskeho Ministerstva národnej obrany. Do funkcií v protifašistickom hnutí ho 14. mája 1944 poveril aj E. Beneš, čím sa dostal do podriadenia SNR aj česko-slovenskej vlády v Londýne. So štábom Vojenského ústredia vypracoval podľa pokynov SNR základný dokument vojenských príprav SNP (takzvaný Vojenský plán SNP), ktorý 28. júna 1944 odoslal do Londýna a na druhý deň predložil aj na porade ilegálnej SNR.
Rámcový plán v optimálnom variante počítal so súčinnosťou s Červenou armádou, ktorej mala Poľná armáda (dve východoslovenské divízie) otvoriť karpatské priesmyky. Ostatná časť armády (Zápoľná armáda) mala urobiť prevrat a mobilizáciu na Slovensku, doplniť Zápoľnú armádu na dve pešie divízie a po spojení sa s Poľnou armádou pomocou ČA dokončiť porážku Nemcov. Menej výhodný druhý variant bol vynúteným riešením: v prípade okupácie Slovenska sa malo začať s ozbrojeným odporom bez ohľadu na stav príprav Povstania.
Podľa svojich možností vyplývajúcich z funkcie v Slovenskej armáde zabezpečil kádrové a materiálne podmienky na prípravu povstania a boj. Najdôležitejšou otázkou príprav ozbrojeného povstania bola jeho koordinácia s postupom Červenej armády. Už 29. júna 1944 sa na bratislavskej schôdzke Vojenského ústredia a SNR dohodlo vyslať delegáciu do ZSSR. Po rôznych komplikáciách však delegácia odletela až 4. augusta. V júli 1944 sa zúčastnil ilegálnej porady politických činiteľov a vojenského velenia pri Čremošnom. V hektickom období príprav SNP sa mu 8. augusta 1944 po 10 ročnom bezdetnom manželstve narodil syn Ivan. Vojenské ústredie SNR sa už 25. 8. 1944 dozvedelo o sústreďovaní nemeckých jednotiek na slovensko-moravských hraniciach. Toho istého dňa vydal Golian osobitnú tajnú inštrukciu veliteľom posádok pripraviť do 26. augusta 1944 povstanie vo forme príprav na vojenské cvičenie. 28. augusta 1944 dohodol v Martine ďalší postup s časťou partizánov a vojenskou radou. Po rozhlasovom prejave gen. F. Čatloša ( 29. 8. 1944 o 19.00 hod. ), v ktorom potvrdil príchod nemeckých vojsk na Slovensko, došlo v budove VPV v Banskej Bystrici k prevratu, počas ktorého boli spacifikovaní proľudácky orientovaní velitelia. Pplk. gšt. J. Golian telefonicky vydal rozkaz na branný odpor armády: „Heslo: Začnite s vysťahovaním – platí od 20. hodiny dnešného dňa.“ Sám Golian nepredpokladal, že by sa mal po vypuknutí povstania stať jeho veliteľom. Podľa plánu, ktorý sám pripravoval, malo hlavné dejstvo povstania prebehnúť na východnom Slovensku, a hlavnými ozbrojenými zložkami, ktoré ho mali viesť by boli 2 divízie, ktoré mu priamo nepodliehali, práve ich činnosť mala byť v povstaní kľúčová.

V noci z 29. na 30. augusta 1944 po dohode Goliana s komisármi partizánskych oddielov Jegorova, Bielika a Sečanského, partizáni vstúpili do Banskej Bystrice, ktorá už bola kontrolovaná povstaleckými silami.
V budove VPV sa dňa 30. 8. 1944 zišlo zhromaždenie povstaleckých dôstojníkov, počas ktorého prebehla prísaha vernosti Československej republike a po rokoch zaznela aj československá hymna. Vojenské ústredie SNR sa premenovalo na Veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku so sídlom v Banskej Bystrici, na čele s pplk. gšt. Jánom Golianom. Za uskutočnenie vojenskej prípravy povstania, za úspešné riadenie povstaleckej armády, bol už 29. 8. 1944 povýšený čs. MNO v Londýne na plukovníka gšt. a na základe rozhodnutia SNR z 5. 9. 1944 povýšený do hodnosti brigádneho generála. Rádiogramom zo 14. 9. 1944 schválila jeho povýšenie z plukovníka gšt. na brigádneho generála aj čs. londýnska vláda. Zároveň ho vyznamenala aj Čs. vojenským krížom 1939 a čs. medailou Za zásluhy 1. stupňa.
Počas bojov na povstaleckom fronte riadil vojenské operácie. Svojou prítomnosťou na úseku niektorých taktických skupín chcel zvýšiť bojové sebavedomie povstalcov a srdnatosť ich obrany. Ako hlavný veliteľ československej brannej moci na Slovensku sa počas svojho pôsobenia opieral najmä o armádne ozbrojené zložky a usiloval sa dosiahnuť podriadenie partizánskych jednotiek Veliteľstvu 1. česko-slovenskej armády na Slovensku alebo ich odchod z frontových oblastí, čo by v tej dobe povstalcom podstatne pomohlo, keďže partizáni v tyle povstalcov neviedli bojovú činnosť, ale často skôr vyvolávali zmätok. Počas SNP sa zúčastnil z asadnutí SNR, v období medzi 12. septembrom a 7. októbrom 1944 predsedal operatívno-koordinačnému výboru SNR (takzvaná Rada na obranu Slovenska). V tejto funkcii prerokúval a konzultoval otázky spoločného boja s partizánskymi veliteľmi, členmi sovietskej, anglickej a americkej vojenskej misie. Div. gen. Rudolf Viest od neho prevzal velenie 7. októbra 1944, Golian sa stal jeho zástupcom.
Koncom októbra 1944 spolu so štábom Veliteľstva 1. ČSA ustupoval z Banskej Bystrice na Donovaly. V noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal spolu s Viestom na Donovaloch posledný operačný rozkaz povstaleckým vojskám, keď nariadili armáde prechod na partizánsky spôsob boja a sami prešli do hôr.
Ráno 3. novembra 1944, po predchádzajúcej zrade, obkľúčili gardisti a Einsatzkommando 14 pod vedením SS hauptsturmführera Jenscha a za priamej asistencie SS sturmscharführera Fiecka dom Jozefíny Rybárovej v Pohronskom Bukovci, v ktorom sa v tom čase zdržiavali Golian aj Viest. Čoskoro ich vyzvali aby sa vzdali, pričom oznámili, že v prípade, že budú klásť odpor, trestná jednotka obec vypáli (neskôr nacisti aj napriek tomu časť obce vypálili). Obaja boli spolu s ďalšími dôstojníkmi zajatí. Kolotoč výsluchov začal na štábe EK- 14. V krátkom čase nasledovalo prevezenie do Bratislavy a ďalšie výsluchy. Osobne ich vypočúval veliteľ nemeckých okupačných vojsk na Slovensku SS obergruppenführer H. Höfle a SS obergruppenführer a gen. zbraní SS a polície K. H. Frank. Po výsluchoch nasledoval transport do Berlína, kde boli Hlavným ríšskym úradom pre bezpečnosť napriek platným medzinárodným dohodám o ochrane vojenských zajatcov odsúdení na trest smrti. Ich oficiálne stopy končia v koncentračnom tábore Flossenburg.

Do dnešných dní nie je preukázané a potvrdené či skutočne došlo k ich poprave, alebo prežili oslobodenie tábora sovietskou armádou a ich cesty viedli do niektorého zo sovietskych gulagov. Ich návrat, ako reprezentantov londýnskej vlády do vtedy komunistického Československa mohol byť skutočne pre niektoré kruhy nežiaduci. Miesto ich odpočinku nie je teda známe.

Spoločenské uznanie in memoriam sa dostalo brigádnemu generálovi Jánovi Golianovi pri príležitosti 1. výročia SNP. Prezident republiky mu udelil Rád SNP 1. triedy, odznak Československý partizán, Čs. vojenský kríž 1939 a čs. vojenskú medailu Za chrabrosť. O rok neskôr (1946) ho prezident povýšil in memoriam z brigádneho na divízneho generála. Pri 25. výročí SNP (1969) bol povýšený do hodnosti gen. plk. in memoriam a vyznamenaný in memoriam Rádom republiky. V roku 1995 mu prezident Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Zdroje:
PhDr. František CSÉVELAY, CSc.: Generál Golian. In: Obrana, XV., 12/2007, s.29
http://sk.wikipedia.org